Keby bolo
až dovtedy pri nej stál
s rukami blízko pri tele, v nich s ružou pripomínal
lásku a jej tajomstvá, čo z očí zviazaných čiernou šatkou
kedysi prikrýval nahé telo noci
a hoci ním prešiel nespočetne krát,
sotva počuť bolo ho, bol ako zimný mráz
dotykmi vyháňal to plaché teplo z jej bielych rúk
od vtedy, keď jej je zima, v zápätí je znova tu
pár centimetrov nad ňou
sedí a ticho sleduje ako spí a plače zo sna
kiež by otázkou bolo, či môže za to čo teraz je s ňou
a pri tom cesta späť by bola hrozná
pre všetkých..