Návšteva z hora.
Bolo raz malé dievčatko.. malo snehobielu pokožku, čierne vlásky zopnuté do dlhého vrkoča. Odmalička bola vychovávaná prísne. Keď prišla do veku, v ktorom si mnohé deti uvedomujú, že na svete je oveľa viac vecí ako hojdačky, začala sa okolo seba viac rozhliadať. Chlapci už pre ňu nepredstavovali len postojačky čúrajúce deti. Dievča lásku nepoznalo, doma ju nemala a z vonka neprichádzala. Poznala iba prísnosť, hádky a výsmech. Jedného dňa sedela na ihrisku neďaleko domu kde bývala. Vždy bola sama. Dnes dobehla na ihrisko skupinka chlapcov. Mohli mať možno toľko čo ona sama. Na jednu chvíľu si želala byť neviditeľnou. Nemala to rada. Po pol hodine sa skupinka premiestnila na zadnú časť parku, kde sa ich hvízdanie strácalo vo zvuku vlakov. Bez tých by nežila. Jediný zvuk ktorý ju napĺňal, rovnako ako predstava, že zvuk nepočuje z vonka, ale zvnútra. Odísť, to si priala. Ponad hlavu jej preletel nejaký predmet. S treskom pristál na štrku. Boli to okuliare. Vstala a zohla sa k nim. Jedno sklíčko bolo vypadnuté. Vzala ho a nasadila ho späť. Vydýchla si, nebolo rozbité ani jedno. V tom prišiel majiteľ okuliarov. Smutne sa na ňu usmial a natiahol ruku. Opatrne mu ich vložila do ruky a úsmev opätovala. Akoby nevedela čo má povedať. Chlapec potichu poďakoval. „Prečo si tu tak sama?“ Sadol si na hojdačku pri nej. Bol náramne sympatický, o to viac, keď nasadil okuliare. Mal čierne vlasy, rovnako ako ona. No bol krásne opálený. Nevedela sa naňho vynadívať. „Nemám tu s kým byť..“ Chlapca to očividne prekvapilo. „Kamošky?“ Dievča len pokrútilo hlavou. „Tak ťa pozývam na drink“ usmial sa a podal jej ruku. Váhala, ale prijala chlapcovu dlaň. „A čo? Chlapca nemáš?“ Opäť pokrútila hlavou. Prekvapilo ho to o niečo viac. Vyrástlo z nej pomerne za krátku dobu pôvabné dievča. Možno pre to ho to tak udivovalo. Popri pozvaní dievča spoznalo rad skvelých vecí. Priateľa, zblíženie, láskavosť, smiech. Jeden večer ležala v posteli a na tvári sa jej značil úsmev. Bola šťastná. On ju urobil šťastnou. Počas ďalších týždňov sa objatia menili na jemné dotyky. Z pusy na líčko sa stali vášnivé bozky. Ani vo sne si nemyslela, že niečo podobné niekedy zažije. Prešlo pár mesiacov. Chlapec nedvíhal mobil. Chlapec nevolal. Čo sa stalo? Bála sa. Bála sa že mu niekto ublíži. Bála sa oňho. Medzičasom ju zoznámil s mnohými dievčatami, volala ich priateľky. Zašla za jednou z nich a pýtala sa naňho. No dievča ktoré jej prišlo otvoriť nevyzeralo nadšene. Čo sa stalo? Pýtal sa jej vnútorný hlas. Zavolala ju dnu. K svietiacemu monitoru. Nicelook.com žiarilo už z chodby. „On má účet?“ Dievča prikývlo. Tenkým prstom ukázalo na pridaný fotoalbum. Patril nejakej blondínke. Pod albumom bolo napísané Láska. Kamarátka jej otvorila album. Keď to dievča zbadalo, podlomili sa jej kolená. Bledšia byť nemohla. Začali sa jej chvieť pery. Nedokázala povedať slova. Vytočila jeho číslo. Ozvalo sa jej zvyčajné „Čau pusa.“ Bez pozdravu kričala do telefónu „Prečo si to urobil?!“ Ticho. „Nebuď smiešna. To nebola láska. Nikdy si ju nijak neprejavovala. Si chamtivá. Nestačilo ti.“ Položil. Pozdravila kamarátku a vybehla na ulicu. Zastavila sa až pri jednej z brán. Bola to však ich vlastná. Vybehla do svojej izby a zavrela sa. V hlave jej stále behalo. To nebola láska. Nič to nebolo. Nič to neznamenalo. V tom zacítila strašnú túžbu ukázať chlapcovi akú lásku cítila.
Ráno jej rodina našla pred domom pár nepekných vecí. Všade svietila červeň. Náhrdelník. Prstene. Listy. Všetko bolo zaliate krvou. Na jednom lístku bolo Ľúbila som. Po dievčaťu ani stopy. Zmizla. Opustila tento svet. Bola anjelom ktorý sa chcel naučiť milovať.
Jedného dňa prišlo na svet malé dievčatko, malo snehobielu pokožku..
.... :)
(guardian angel, 27. 9. 2010 1:29)