Nocou a svetlom petárd sa niesli moje myšlienky ako suché staré unavené lístie jesenných hrdinov, javorov. Myšlienky v celku obyčajné, obyčajné pre tieto dni. Čo všetko sa tu dodnes stalo? Na koľko sa môj život, životy ľudí zmenili? Koľkí prišli a koľko odišlo v tichu za zvuku zatvárajúcich sa dverí? Už nimi nikdy neprejdeš ako dnes. Lebo zajtra už bude svet iný, každej hviezde pribudne cíp. Sú tu celý čas, súčtom životov mnohých generácii, tých čo boli, sú a budú.
Čo sú však hviezdy v porovnaní s ohňostrojom? Stáť len meter od miesta, odkiaľ vychádzajú tie smradľavé zázraky, je jednou z najlepších perspektív aké človek dosiahne (aspoň pár krát za život). Mala som pocit že čoskoro sa moja vnútorná eufória zmení na celkom bláznivý úsmev, pohár sa rozbil skôr ako som stihla odpiť a bola som donútená opustiť to miesto. Moje šťastie zostalo stáť na snehu uprostred toho nádherného predstavenia. Smiech vystriedali horúce slzy a tiché poďakovanie mojím blízkym za to, ako sa o mňa boja. Raz im dám možno za pravdu. Bez strachu sa človek nezobudí.
Celkovo môžem potvrdiť, aj cez všetky tie prúsery čo vznikli za týchto pár dní, nebolo to zlé. Tento rok bol vyslovene, pre mňa, jeden z najotrasnejších aké som zažila (a to som toho ešte veľa nezažila). Že prečo? Mňa sa nepýtajte. Ani mne nikto na túto otázku neodpovedal. Buďme féroví. Do dlaní, v nich rastie mi celý svet, tam vkladám prosbu a dôraz nemalý, na lepšie zajtrajšky. Bude to lepšie? To neovplyvním.. ale je to na tebe, 2011.