Prievan
Čím ďalej nad tým premýšľam, mám pocit že zopár predošlých dní som si celkom vymyslela. Boli tak naivné ako moje sny. Boli tak zvláštne, ako slová ktoré si v nich hovoril najmenej sto krát. Zrazu záblesk svetla a na jednu chvíľu som si myslela, že je to tu. Pred mojimi očami a nezdá sa mi to. Že znova prežívam svoj sen aj keď ti už neuverím. Prišiel si a ako tvár si si zvolil čistú pravdu. Pravdu z minulosti, ktorú mi už aj tak nikdy nedokážeš, pravda, ktorá zostane navždy mojim ôsmim divom, tesne za Bohom a nebom samým. Ozval si sa včas, keď som si myslela, že mám v hlave a v srdci absolútny poriadok. Mihnutím prsta si znova všetko rozhádzal.. ale moja hlava zostala čistá. Odolná voči tvojmu priliehavému šarmu a vždy rozveseľujúc ma, aj keď už dávno nemáš prečo. Píšem tieto vety a po lícach mi stekajú slzy. Nie pre to, pre čo mi stekajú keď sa hnevám, alebo keď ma niečo trápi. Pre to, že som na pravdu a ospravedlnenia musela prestať veriť, aby raz prišli. Aby som sa musela zmieriť s krutosťou dnešnej spoločnosti a mrázom na tele, ktorý keď ťa niekto spomenul, už neznamenal nič. Aby som sa naučila usmievať sa na ľudí, ktorí ma nerobia šťastnou a zároveň ich robiť šťastnými..